Zbytočné referendum a zabití v kultúrnej vojne

Autor: Peter Kremsky | 13.1.2015 o 11:00 | (upravené 13.1.2015 o 11:32) Karma článku: 13,05 | Prečítané:  3581x

Len reči o slobode a otvorenosti nestačia, žiada sa aj rešpekt k opačným názorom a počúvanie iných. 

Tak nám zabili Ferdinanda... Tak znie citát zo slávneho Švejka ako motivačné motto a zároveň tak trochu irónia z rozbehu prvej svetovej vojny. Tak nám zabili diskusiu... Tak by sa dala charakterizovať nálada v slovenských médiách necelý mesiac pred udalosťou, ktorá nezmení Slovensko zo dňa na deň, ale zrejme nastaví výhybky, ktoré nasmerujú cestu krajiny v ďalších rokoch.

Referendum o ochrane rodiny polarizuje spoločnosť. Ako hovorca Aliancie za rodinu som sa s týmto tvrdením stretol veľakrát ako s výčitkou a zo začiatku som jej nerozumel. Teraz, po roku s tým súhlasím. Prečo to je tak? Prečo sa názory slovenskej spoločnosti dostávajú do takých extrémov?

Kde je inteligentná debata?

Nuž, dôvodom je práve to, že sme na Slovensku zabudli diskutovať. Namiesto toho z nášho podvedomia vyskakuje to, čo sa tam zakorenilo počas 40 rokov komunistickej totality. Hlboko pod kožou, možno až vo svojej DNA to majú dokonca aj tí, ktorí ju naživo nikdy nezažili. Hádky, obviňovanie, zhadzovanie.

Bol som prekvapený, ako hneď po tom, čo som svoje meno spojil s Alianciou za rodinu a jej návrhmi, sa mnohí moji známi stali mojimi nepriateľmi. Ideálne miesto na kopnutie si je pravdaže Facebook. Obviňovanie z nenávisti, kadejakých podlých činov, podsúvanie hlúpostí, ktoré by mi nikdy ani nenapadli, nie to ešte aby som ich povedal. Obviňovanie zo všetkého, čo kresťania urobili od asi tak 8. storočia a ja som tomu nezabránil. Hŕŕŕ, na nich, katalibancov...

Počas posledného roka vari nebolo jediného liberálneho novinára, komentátora, či blogera, ktorý by si odpustil poradiť Aliancii za rodinu, čomu by sa radšej mala venovať namiesto toho, čo robí. Nuž, veď takéto rady sú naozaj žiadané a nevyhnutné.

Ako keby som ja posudzoval niekoho, kto svoj voľný čas venuje kastrovaniu mačiek, sadeniu mrkvy medzi panelákmi, alebo hoci počítaniu reklamných panelov a radil mu, čo má radšej robiť miesto toho. Priznám sa, veľa z toho sa mi zdá naskrze zbytočné a niekedy aj kontraproduktívne, ale načo by som ja hasil cudzie ohne?

Demagógia, autocenzúra

Korunu všetkému osvietenému boju za pokrok v právach sexuálnych menšín na Slovensku nasadili v posledných týždňoch ťažké kalibre. Peter Breiner bol pre mňa vždy symbolom vtipného intelektuála, ktorý dokáže obmedzenosť s úsmevom a nadhľadom odhaliť a znemožniť. Je smutné, že sa z neho stal starnúci fanatik, využívajúci na zhadzovanie názorov iných tú istú demagógiu a manipulácie, ktoré kedysi tak kritizoval. (Reakcia blogera na to tu.)

A do klubu demagógov sa nám rýchlo pridávajú ďalší. Karol Sudor, Peter Tkačenko, ani nehovoriac o homoaktivistoch, ktorí sa vyžívajú v nadávkach na odporcov, šírení nezmyslov a klamstiev a podporovaní nenávisti voči iným názorom. Je smutné, keď mnohé médiá vyhlásili na embargo na témy o rodine na najbližší mesiac, iné zasa publikujú zásadne názory, ktoré sú proti referendu a dávajú priestor zásadne ľuďom, ktorí ho kritizujú a znevažujú.

Strach z diskusie?

Slovenskí militantní liberáli (áno, je to logický nezmysel, ale Slovensko je v tomto krajina neobmedzených možností) v posledných mesiacoch dosiahli vrchol v ukážkach, ako netolerantne a arogantne sa možno správať k názorových oponentoch. Spoločenskú debatu možno viesť o všelijakých právach – o práve poľovníkov strieľať kdekoľvek, o práve vodičov jazdiť po diaľniciach neobmedzenou rýchlosťou, i o práve dôchodcov na bezplatné vlaky.

Často je tá diskusia emocionálna. Ak sa však namiesto toho z nej stane osočovanie, znevažovanie a manipulovanie verejnosti demagógiou, z krajiny sa stáva diktatúra. Diktatúra „tých správnych názorov“, tej našej pravdy“ a „tých rozumných ľudí“. Výsledkom je tlak na zastavenie blogov, cenzurovanie informácií, jednofarebné komentáre a diskusie, prekrúcanie, podsúvanie, manipulácia verejnej mienky.

Ak referendum nevyužijeme na verejnú diskusiu o témach, ktoré prinieslo, bude naozaj zbytočné, už či skončí tak alebo onak. Prinesie iba zabitých v kultúrnej vojne a vzájomné obviňovanie, kto ju vlastne rozpútal. Len reči o slobode a otvorenosti nestačia, žiada sa aj rešpekt k opačným názorom a počúvanie iných. Verme, že tam raz na Slovensku dorastieme.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?