Žltým vlakom za bielym snehom, alebo trampoty lacnej lyžovačky

Autor: Peter Kremsky | 27.2.2015 o 13:35 | (upravené 27.2.2015 o 15:07) Karma článku: 6,18 | Prečítané:  1387x

Veľký sobotný výlet žltým vlakom za bielym snehom u mňa začal, keď som na jednom zľavovom portáli objavil lákavú ponuku. Celodenný skipass do Nízkych a Vysokých Tatier za 15 eur za kus.

Hneď sa mi v hlave vynoril obraz horského strediska, kde som sa ako dieťa učil lyžovať a kde som nebol už tak dávno. Jasné že Jasná. Túžba ukázať môjmu synovi, kde som sa preháňal na drevených lyžiach v jeho veku, ma dohnala k tomu, že som klikol na ponuku a dva skipassy kúpil. No nekúp to, keď to inak stojí skoro 40 eur.

Keď som mal poukážky v maili, pustil som sa do plánovania cesty. Ráno vlakom od Bratislavy do Mikuláša, večer zasa naspäť. Synček má vláčik zadarmo, nuž ušetríme. Ešte že mi napadlo porovnať ceny štátnej železničnej firmy a RegioJetu.

Sám by som zaplatil za lístok bežným rýchlikom viac, ako žltým vlakom obaja dokopy. Pravdaže, pri nákupe cez internet. Navyše Regiojet prejde trasu Trnava – Liptovský Mikuláš o vyše pol hodinu rýchlejšie, budeme skôr na svahu.

Teraz alebo nikdy

Plánovaná sobota sa blíži. Trochu ma prekvapilo, že z nášho mesta k žltému IC nejde v sobotu do Trnavy žiadny prípoj, no ale čo už, dovezieme sa tam autom. Nechali sme ho na parkovisku pred stanicou (ledva sme našli miesto) a pár minút po šiestej sme sa vybrali k vlaku.

Po ceste cez trnavskú stanicu som pochopil, že asi nie sme jediní, kto si kúpil zlacnený skipass a v ten deň sa vybral do Tatier, dokonca aj rovnakým vlakom. Žltý vlak prifrčal presne a tak sme sa nalodili.

Naše kupé nebolo prázdne, ako som očakával v nádeji dospávania krátkej noci. Voľné boli akurát dve naše miesta.

Hneď prvé prekvapenie ma očakávalo, keď som hodil lyže na zem v uličke, očakávajúc, že tam budú až do cieľa cesty. „Dajte si ich hore, máme tam na to poličky,“ hovorí mi s úsmevom okolostojaca stevardka.

A naozaj, po celej dĺžke uličky sú vo vlaku poličky ako stvorené na uloženie lyží, alebo aj nejakých ďalších dlhých a tenkých predmetov. Asi niekto myslel na cestujúcich.

Hneď po nastúpení nám ponúkajú vodu, kávu, jablkový džús a noviny. Zobrali sme si len vodu, chceli sme spať. A noviny, pravdaže. Majú len Hospodárske, Týždeň a český Týden. Beriem všetko. Až potom zistím, že Týždeň je mesiac starý a Týden len o niečo menej. No čo už.

Po hodinke nám svitá, trochu sme si pospali. Akurát nás budí hlasné uvádzanie staníc a hlásení z reproduktora.

Pri Žiline sa objaví stevardka a pýta sa, či si niečo nedáme. Ja chcem kávu, keď som teda už dospal a syn jablkový džús. Hovorí nám, že nič nedostaneme, lebo sme si to mali pýtať hneď na začiatku, potom už veci zadarmo nenosí. Ani noviny.

Hm, odkiaľ sme to mali vedieť? Odporúča nám prečítať si podmienky prepravy, či čo. Nakoniec mi kávu predsa donesie. Vďaka.

No tak poďte 

Do Liptovského Mikuláša prichádzame presne pred deviatou. Teším sa, že stíhame, lebo o chvíľu nám ide skibus do Jasnej. Stojí oproti stanici. Zadarmo. Ľudí je tam ani hadov. Po snehu ani stopa.

Keď busík prikvitne, všetci sa hrnú do predných dverí. Ide to pomaly. Každý musí ukázať, že má skipass alebo aspoň kupón, ako my. Vodič si to nahráva nejakou čítačkou a pustí nás ďalej. Preto to tak dlho trvá, vysvetľuje mi.

Rozumiem, že nemôžu brať každého, kto by sa chcel len tak vyviezť do Jasnej na úkor lanovkovej spoločnosti a nič tam neminúť. Ale mohli by vymyslieť niečo rýchlejšie. A ktovie, ako to riešia tí, čo si chcú kúpiť skipass až v Jasnej, dumám.

Keď už vodič zaviera dvere, dobehnú dve šumienky. „Nezoberiete nás do Demänovej?“, skúsia to úsmevom. „No poďte,“ kývne vodič a šumienky sa s chichotaním usadia na sedadlá za ním. Asi to s tou čítačkou vždy celkom nefunguje.

Ale veď skibus je aj tak ledva obsadený, nikomu by neublížilo, keby aj nič nekontroloval. Sadneme si oproti ukrajinskému páru, ktorý cestuje asi z Tatralandie.

Pýtajú sa nás, či sa v Jasnej dajú požičať lyže. Dajú, pravdaže. A je tam sneh? Iste, iste, dúfame aj my. A dá sa tam požičať aj oblečenie na lyžovačku? Ťažko povedať.

Máš kupón, tak čakaj

V Jasnej vystupujeme a plahočíme sa k pokladniam. Na ceste ľad na zabitie. 9:30 Pred pokladňou rad ako dakedy na čínske tenisky pred Veľkým Baťom. Syna postavím do radu, idem sa prezuť do lyžiarok a vystriedam ho.

Zo štyroch pokladníc fungujú dve. Už z diaľky si všimnem lístok na skle jednej z nich. Upozornenie, že tri vleky nepremávajú pre zlé počasie. Mierne fúka, čo už. Akurát že sú to tie z Jasnej. Keby sme to vedeli už v skibuse, mohli sme vystúpiť už na Záhradkách.

No čo už. Stojím, stojím, rad sa nehýbe. 10 hodín, 10:10. Po 40 minútach sa dostávam na rad. Slečna za sklom skenuje moje vytlačené poukážky z internetu a naťukáva heslá do počítača.

Začínam rozumieť, prečo to tak dlho trvá. Čo oko dovidí, nikto si nekupuje skipass, každý má takéto poukážky. No veď by som aj rád videl toho, kto tu vystojí 40 minút a potom vysolí 39 eur za celodenný lístok. No dobre, mladosť sa mi vracia, aj vtedy som stával v rade na lístky.

Ruksaky s topánkami nechávame pri pokladniach. Skrinky vyzerajú ako keby mali viac rokov ako ja, no ale aspoň na ne nebude pršať. Konečne si berieme lyže a šliapeme k sedačke z Bielej púte. Inak sa na Chopok nedá.

Ďalší rad. Desať minút. Vyvezieme sa sedačkou, keď vystúpime, ďalší rad na „lienku“ smerom na Priehybu. Tak na dvadsať minút. Sedačka na Lukovú nechodí. Tak šliapeme ku gombičke smerom na Lukovú.

Ďalších desať minút v rade. Konečne sa vezieme. Vystúpime na Lukovej. 11:10 Konečne stojíme na svahu a začíname sa lyžovať. Spúšťame sa na Priehybu ku kabínke na Chopok.

Tam už našťastie nie je veľký rad. Na Chopku je zima a fučí ako v ruskom vojnovom filme. Pomaly sa po ľadovom svahu spúšťame dolu. Prechádzame krížom na Rovnú hoľu a spúšťame sa po Turistickej na Záhradky.

Konečne sa tešíme, že sme tu. Začína ma opantávať nostalgia a spomienky, keď vidím miesta, kde som jazdil ako tínedžer s kamošmi a frajeril pred babami.

Pomaly, ale isto

Jazdíme zo Záhradiek na Priehybu a späť, rady sú do päť minút. Sedačka zo Záhradiek na Rovnú hoľu je podstatne vyťaženejšia, takže keď sa rad o niečo skráti, ideme to poobede vyskúšať.

Aspoň sa mám čas porozhliadnuť. Zjazdovky celkom upravené, bubny ako kedysi sú výnimkou. Akurát hore dosť ľadu. Všade plno reklamy, na stĺpoch, na sedačkách, dole na Záhradkách mega displej.

Cestou dolu po Turistickej zatúžim vyskúšať sedačku z Lúčok, ktorou som ešte nešiel. Spustíme sa tam, dole je dosť mokrý sneh, ale na vleku nikto.

Nastúpime a po treťom-štvrtom stožiari zrazu – stojíme. No veď nič, o chvíľu pôjdeme. Keď už stojíme päť minút, volám na infolinku. „Vypli nám elektriku, ale zapoja náhradný zdroj, o chvíľu to pôjde,“ vysvetľuje ženský hlas.

Vytiahneme si lepeňáky, nech aspoň využijeme čas. Z „o chvíľu“ je nakoniec dvadsať minút. Stoja aj sedačky zo Záhradiek hore, zjavne celé stredisko. Asi nemali naftu.

Potom sa lanovka rozbehne, ale vlastne to je silné slovo. Rozplazí. Náhradný zdroj zjavne poddimenzovali. Rýchlosť je zhruba ako keby sme šli popod lanovku pešo. Začína nám byť zima.

Plazenie trvá ďalších 20 minút, až vymrznutí, ale šťastní vystúpime nad Záhradkami. Svahy sú pusté, všetci pri spodných staniciach, lebo ďalších ľudí na plaziace sa lanovky neberú.

Konečne asi po hodine elektrina opäť ide. Vyvezieme sa ešte raz na Priehybu a podľahneme pokušeniu dať si ešte jednu jazdu z Chopka. Hore je ešte väčšia živelná pohroma, tak sa spúšťame dolu.

Je taká hmla, že nevidím nič, iba laná kabínky nad sebou. Pomaly sa spúšťame nad Priehybu, nižšie už vidíme tak na desať metrov, aj sa dá lyžovať. Je pred štvrtou, tak sa spúšťame do Jasnej.

Tamto voľakde

Máme dosť, aj keď sme lyžovali najviac štyri hodiny čistého času, keď do toho rátam aj vozenie na vlekoch mimo toho pešieho. Dole sa prezúvame na lavičkách, okolo nich stojí voda z topiaceho sa snehu.

Rozmýšľam, že si idem pýtať zľavu z lístka, keď sme aspoň tretinu času nelyžovali pre problémy na ich strane. Kým prídem k okienku, je 16:01 a už je zatvorené. Potom si spomeniem, že sme vlastne mali vrátiť skipassové kartičky, lebo za každú sme dali zálohu dve eurá.

Keď tam obsmŕdam okolo okienok a rozmýšľam, komu by som ich vrátil, ujme sa ma akýsi chlap, čo sa tu zjavne vyzná. „Musíte ísť tamto na Bielu púť k infocentru, tam je automat, cez ktorý môžete vrátiť kartičky,“ vysvetľuje mi.

Aha. Nikde žiadna smerovka, ani informácia, kde by sa kartičky dali vrátiť, keď sú okienka zatvorené. Nechám syna pri lyžiach a idem hľadať automat. Iba päť minút pešo.

Obchádzam infocentrum ako vlk salaš, hľadajúc nejakú šípku, kde by asi mohol byť automat. Nič. Dobrý muž sa zrazu opäť zjaví na scéne a nasmeruje ma presne – tam za rohom a ešte kus ďalej. Automat je tu, skromný a nenápadný ako sa patrí. Dostávam svoje štyri eurá späť.

Veď by som nemusel

Vydávame sa hľadať skibus do Mikuláša. Smerovky nikde. Vľavo vidím striešku autobusovej zastávky, nuž dedukujem, že by to tam mohlo byť. Opierame si lyže, pozerám cestovný poriadok. Autobus ide o tretej a o piatej, o štvrtej iba v extrémnej sezóne. Ešteže vleky chodia do štvrtej. Iste to vymysleli pre ľudí.

Rezignovane čakáme, veď vlak nám ide o až o vyše dve hodiny. O desať minút dorazí skibus. Odstaví o kus vyššie. O chvíľu zavrie dvere a cez parkovisko popri nás vyrazí niekam dolu.

Kývame, voláme, zastane pri nás. „Ale ja tu nemám zastávku, to na zlej stojíte, tu stoja štátne autobusy, ja som vám ani nemusel zastať,“ dohovára nám vodič mne takým blízkym liptovským nárečím.

Poďakujeme sa za toľkú dobrotu. Ostatní ľudia nastupujú o sto metrov nižšie. Pýtame sa, či ide na stanicu. Nie, má trasu iba do Demänovej. Veď načo by odviezli turistov k vlaku? Ale aj tak ide do Mikuláša do garáže, nuž nás môže vyhodiť pri hoteli Jánošík. Sme zachránení. Ešteže nepostavili garáže v lese.

Nie sme sami, kto potrebuje ísť na stanicu. Vzadu sedí aj zo päť tínedžerov asi z Bratislavy. Keď nás vodič vyhodí, pýtajú sa nás, či nevieme, kde je stanica. Ešte že som odtiaľto. Šliapeme pätnásť minút s lyžami na pleci s predstavou chutnej večere, ktorá nás čaká.

Pri stanici reštauráciu zrušili. Namiesto nej majú iba krčmu a herňu s automatmi. Idem sa pozrieť do stanice. Na poschodí je jeden bufet, dolu druhý. Hore majú iba bagety. Dole ponúkajú polievku-vifonku a párky. Aspoň niečo teplé do úst.

Iba v Kysaku

Dojeme, posedíme a ideme na vlak. V kupé sme tentoraz takmer sami. Stevardka nám donesie vodu. Poučení z predošlého zaváhania hneď synovi objednávam jablkový džús a sebe noviny.

„To už nedávame, to iba na začiatku, keď ide vozík,“ vysvetľuje mi s úsmevom. Na námietku, že som žiadny vozík nevidel, kontruje že to chodí v Kysaku. Aha. Takže sme si sami na vine, že sme nastupovali až v Mikuláši. Nabudúce sa polepšíme.

Po prezretí si jedálneho lístka trpko ľutujem, že sme sa na stanici napchali instantnými rezancami a párkami. Tri-štyri teplé jedlá, ceny štyri až päť eur...

Tak sa zahojím aspoň tvarohovým koláčom s čokoládovou mrveničkou – cena 40 centov aj s donesením na miesto. Majú ich ďalšie tri druhy. Ešteže týmto vlakom nechodím často, hneď by som mal sto kilo.

Žasnem nad cenami v ponuke – polllitrová kofola 60 centov, pivo 80 centov, obložený croissant 80 centov. Zdá sa, že RegioJet upredostňuje produkty spriaznených duší z českého antikorupčného fondu – Kofola, Bernard...

Lacno a dobrodružne

Akurát wifina ide biedne, tak ako cestou tam. Aspoň že frčíme a majú tu skvelé sklápacie sedadlá až do vodorovnej polohy. Za Žilinou zadriememe. Zo spánku nás vytrhne prudké trhnutie  a zabrzdenie.

Stojíme. Desať minút, dvadsať minút. GPS ukazuje, že kdesi za Púchovom. Nakoniec sa z reproduktora ozve, aby sme prepáčili technickú poruchu na rušni. No veď tie Siemensy sa vraj často kazia. Ešteže mal rušňovodič kladivo a kombinačky, rovno to opravil a pohli sme sa.  

Takmer o polhodinu neskôr dorážame do Trnavy. Unavení, ale šťastní nájdeme v daždi naše auto a smerujeme domov. Dorazíme pred jedenástou večer. Je za nami dlhý deň. Jazdili sme lacno, celý výlet nás bez stravy vyšiel na zhruba 40 eur.

Na druhej strane, keď si spomeniem, ako som v Rakúsku už o tretej nevládal jazdiť, lebo som dovtedy zastal iba kým som sedel na lanovke, ušetrené peniaze dosť strácajú svoj lesk.

Zdá sa, že aj také hviezdne slovenské stredisko ako Jasná ostane ešte nadlho vhodné iba pre Slovákov, pár Poliakov a Rusov, ktorí sa boja vyraziť do Álp. A výlet na otočku do Tatier? Na ten už asi tak skoro odvahu nedostanem...                       

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?